20. 12. 2016: Peter Švorc: Príhovor na prezentácii knihy Paul Robert Magocsi. Chrbtom k horám. Dejiny Karpatskej Rusi a karpatských Rusínov

Začiatok mojej užšej spolupráce s prof. Paulom Robertom Magocsim pôsobiacom na univerzite v Toronte, v Kanade, je spojený s medzinárodnou letnou školou rusínskeho jazyka a kultúry – Studium Carpato-Ruthenorum, ktorá sa začala realizovať na Prešovskej univerzite v roku 2010. Jeho knižné práce však poznám dávnejšie, najmä tie, ktoré sa viazali na dejiny Ukrajiny, a tiež na dejiny Podkarpatskej Rusi, ktorá sa stala súčasťou nového stredoeurópskeho štátu – Československa, v roku 1919.

Keďže sa aj ja venujem dejinám Podkarpatskej Rusi, od prvého okamihu sme našli spoločné témy na diskusie. No neboli to len dejiny Rusínov, ich minulosť, ale aj ich súčasnosť, postavenie, v akom sa nachádzajú na Slovensku i mimo neho. Samozrejme, že sme sa dotkli aj významu letnej školy rusínskeho jazyka a kultúry, ktorý prof. Magocsi začal organizovať na pôde Prešovskej univerzity. V celom rade našich rozhovorov tak na pôde filozofickej fakulty, pri káve či čaji v malých prešovských kaviarničkách i u nás doma sme hovorili o význame takéhoto podujatia pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o dejiny a kultúru Rusínov. On od začiatku videl zmysel letnej školy nielen smerom navonok – vo vzťahu k záujemcom iných národností o rusínsku problematiku, ale aj smerom dovnútra – k samotným Rusínom. Preto pre účastníkov letnej školy pripravoval celý rad prednášok, ktoré ich voviedli do minulosti Rusínov, ba v niektorých prednáškach zašiel ešte hlbšie do minulosti, kde vysvetľoval svojim poslucháčom prehistóriu územia, na ktoré neskôr – v stredoveku – prichádzalo rusínske obyvateľstvo.

Myšlienka zhrnúť všetky prednášky, ktoré prof. Magocsi pripravil pre svojich poslucháčov zrejme dozrievala dlhšie, ale myšlienka vydať tieto prednášky v podobe knihy a v slovenskom jazyku má približne niečo cez dva roky. Keď ma s ňou prof. Magocsi oboznámil, bol som rád, že o takomto niečom uvažuje, samozrejme ma potešilo, že by knihu mohlo vydať vydavateľstvo UNIVERSUM.

Je pravdou, že vydavateľstvo existuje už 25 rokov, počas ktorých sme pripravili na vydanie a vydali celý rad odborných, najmä historických kníh. Väčšinu z nich predstavovali práce základného výskumu, ale aj rozsiahle tisícstránkové edície. Všetky tieto knihy od popredných slovenských, ale aj zahraničných autorov – historikov sa stretávajú s ohlasom v našej vedeckej komunite. Ako vydavateľ sledujem ohlasy na tieto „naše“ knihy a vždy s potešením som evidoval ohlasy na naše knihy nielen v európskej historiografii, ale aj v USA, Kanade, Izraeli, ba aj na Ďalekom Východe – v Japonsku i u protinožcov v Austrálii.

Cielenou snahou vydavateľstva vždy bolo a je pripraviť knihu tak, aby spĺňala náročné polygrafické požiadavky, aby kniha bola knihou a nielen narýchlo urobenou brožúrkou, teda, aby mala patričný formát, aby jej grafika neodrádzala čitateľa a aby v nej nešarapatili tlačoví škriatkovia. No a samozrejme, aby sa vychytali tie preklepy, a to nielen jazykového, ale aj faktografického charakteru, ktoré autorovi prekĺznu cez jeho ruky.

Takýto prístup vydavateľstva UNIVERSUM k príprave akejkoľvek knihy bol možno dôvodom pre profesora Magocsiho, prečo ma oslovil ako vydavateľa. Možno dnes moju domnienku potvrdí, možno nie. V každom prípade to bola pre vydavateľstvo pocta, ale zároveň aj veľký záväzok, pripraviť knihu takého známeho autora, akým prof. Paul Robert Magocsi nesporne je.

Rozhodnutie vydať knihu s názvom Chrbtom k horám teda padlo, vyjasnili sa základné formálne kritériá ako je formát knihy, jej väzba, náklad. Ako predloha nám poslúžilo anglické vydanie tejto knihy, ktoré bolo realizované v Budapešti v predchádzajúcom roku. Na rozdiel od anglickej verzie som však ako vydavateľ navrhol prof. Magocsimu, aby sme ilustratívny materiál – nákresy, obrazy, dobové fotografie nezaradili v jednom celku na konci knihy, ale aby sa umiestnili v tej kapitole, do ktorej obsahovo patria. Reakciou autora bolo konštatovanie: „Ak si chcete pridať na práci, nedbám!“, ale videl som na ňom, že ho tento návrh potešil. Podobne sme riešili aj poznámkový aparát, ktorý je v anglickej verzii knihy na jej konci. My sme zvolili alternatívu dávať poznámky pod čiaru na tú stranu, kde je v texte uvedený jej číselný odkaz.

Aj keď formálne náležitosti knihy predstavujú náročnú prácu na knihe, nie sú pri príprave knihy tou najdôležitejšou stránkou. Tou je zásadne obsah knihy, v ktorom autor predkladá svoje zistenia, formuluje myšlienky tak, aby im porozumeli jeho čitatelia.

Kniha Chrbtom k horám je zhrnutím 35 tém, ktoré odzneli ako prednášky v rámci letnej školy Studium Carpatho-Ruthenorum. Ale to je aj 35 kapitol, v ktorých autor siahol do najdávnejších období stredoeurópskych dejín – do ich praveku, preklenul obdobia, ktoré sa zhodujú so starovekými mimoeurópskymi i európskymi civilizáciami, prešiel stredovekými i novovekými obdobiami, 19. i 20. storočím a siahol aj do aktuálneho obdobia nového milénia.

Je to úctyhodný rozsah, vyžadujúci si veľkú erudíciu autora, ale vytvára aj veľký tlak na prácu vydavateľa. Zodpovednosť za výsledok totiž nespočíva už len na samotnom autorovi, ale čiastočne sa presúva aj na vydavateľstvo.

Toho sme si boli vedomí od počiatku, preto skôr, ako sme sa pustili do práce, mali sme s prof. Magocsim celý rad stretnutí, kde sme si vyjasňovali množstvo dôležitých i menej dôležitých otázok, ktoré sa mohli, a ktoré sa aj vyskytli pri príprave slovenskej verzie Mogocsiho knihy.

Prvá a zásadná otázka bola: Kniha by mala vyjsť v slovenčine, ale rukopis je v angličtine, podobne, ako aj anglické vydanie tejto knihy, ktorá vyšla v Budapešti v roku 2015. Vznikla tak otázka prekladu, a podotýkam otázka s požiadavkou dobrého prekladu. Túto otázku vyriešil sám autor, keď oslovil našu kolegyňu z Inštitútu anglistiky a amerikanistiky Dr. Evu Eddy, ktorá zvládla preklad knihy brilantne.

Druhá otázka sa taktiež týkala prekladu odborného textu. Šlo predovšetkým o terminologické otázky. Tie sú v prípade dejín a aktuálnej súčasnosti rusínskeho obyvateľstva viac ako zložité a pre nezainteresovaného čitateľa alebo poslucháča komplikované, ba niekedy aj nezrozumiteľné. Vysvetliť totiž vzťah tohto obyvateľstva k rusínskej, ruskej a ukrajinskej etnicite, ich prelínanie, ich odlíšenie, vysvetliť napríklad príslušnosť súrodencov k dvom rozličným národnostiam nie je vôbec ľahkou úlohou. A náročnosť výkladu ešte komplikuje odlišná konfesionalita rusínskeho obyvateľstva – časť z nich je gréckokatolíckeho vierovyznania, časť pravoslávneho. A obe cirkvi v dejinách Rusínov vstupovali do ich etnoidentifikačného procesu, pritom to bolo inakšie na domácej pôde a inakšie v emigrácii, najmä v USA a Kanade, kde od konca 19. storočia odišli tisícky Rusínov za lepším životom.

Ak veci zjednodušíme, tak môžeme povedať, že jeden apostrof na spoluhláske „s“, mäkké vyslovenie slova „rusśký“ zaraďuje človeka k rusínskej národnosti a nie k národnosti ruskej – veľkoruskej. A naopak, vynechanie tohto apostrofu a tvrdšie vyslovenie slova „ruskyj“ ho zas posúva do ruskej etnicity. Dôležité však je, aby čitateľ tento apostrof zaregistroval a rozumel mu, alebo aby poslucháč zachytil malý rozdiel vo výslovnosti a vedel, o kom sa hovorí či píše.

Vysvetliť to tak, aby čitateľ všetko pochopil a nezamotal sa vo výklade autora, aby textu porozumel a pochopil ho presne tak, ako ho autor vykladá a myslí, je nielen prejavom majstrovstva autora, ale aj prekladateľa. Každý jazyk má svoje špecifiká, ktoré sa musia dokonale zvládnuť. Obzvlášť pri takých citlivých témach, akou je rusínska problematika.

Prof. Magocsi je nielen dobrým znalcom tejto problematiky, ale aj majstrom v jej výklade. Dr. Eva Eddy zas majstrom v preklade. A tak pri drobných korektúrach vydavateľa sa, verím, podarilo pripraviť text knihy tak, že mu bude skutočne rozumieť každý čitateľ. Rozprávačstvo autora je zas zárukou, že aj 600-stranová kniha nebude prekážkou, aby ju čitateľ prečítal od začiatku do konca.

Mňa ako vydavateľa potešil spôsob, akým prof. Magocsi formuluje svoje myšlienky, ako historika ma potešilo tiež to, že dokázal brilantne prepojiť osudy mikroregiónu s európskym vývojom, načrtnúť ich vzájomné vzťahy, interakciu bez toho, aby narušil svoj výklad a čitateľa odviedol od témy.

Tretím problémom, ktorý sa u mňa tento raz viazal s profesiou historika, no zároveň aj s pozíciou vydavateľa, boli niektoré termíny používané autorom v jeho výklade dejín karpatských Rusínov. Tie sa v tomto prípade netýkali prekladu, ale ich používania v historických udalostiach a súvislostiach, ktoré poznáme aj my v našej slovenskej historickej spisbe.

 

Jedným z nich bol pojem Karpatská Rus. Prof. Magocsi síce hneď v úvode, a potom v závere napísal, že ide o územie neexistujúceho štátneho útvaru, ale v celom texte tento termín výdatne využíva. Pri menej pozornom čitateľovi v tomto prípade hrozí, že si úvodnú a záverečnú poznámku, ktoré od seba oddeľuje 500 strán textu, ani poriadne nevšimne a Karpatskú Rus prijme ako reálny fakt. Pojem Karpatská Rus je v tomto prípade pojmom, vyžadujúcom si veľkú pozornosť čitateľa a takpovediac neustálu analýzu opisovaných udalostí a súvislostí, ktoré ich spájajú a vysvetľujú.

Druhým pojmom, ktorý v knihe často frekventuje je pojem prešovský región. V dejinách Slovenska nemá jeho používanie veľké opodstatnenie a vlastne sa s ním ani nestretávame. V knihe však autor s pojmom prešovský región pracuje veľmi často. Pomenovanie vychádza evidentne z termínu známeho v slovenskom ukrajinskom prostredí po druhej svetovej vojne – zo slova Prjaševščina. Používanie názvu prešovský región je v slovenskej historiografii akceptovateľné pre druhú polovicu 20. storočia, a to v súvislosti s interpretáciou dejín rusínsko-ukrajinského hnutia a ním zavedeného pojmu, a aj to radšej v pôvodnej podobe, teda ako Prjaševščina. Pre staršie obdobia, a to najmä pre stredovek, ale aj novovek, je správnejšie používať názvy jednotlivých stolíc, ktoré tvorili pomyselný prešovský región – teda Spišskú, Šarišskú, Zemplínsku stolicu. Abovskú stolicu, ktorá je v knihe tiež spomínaná ako súčasť prešovského regiónu, slovenská historická spisba nespája s prešovským regiónom, a to ani po druhej svetovej vojne, lebo tá by bola súčasťou pomyselného košického regiónu, s ktorým sa však v knihe nestretávame a ktorý v našich dejinách nepoznáme. V slovenskej historiografii je vymenovanie uvedených stolíc nahradené termínom severovýchodné Slovensko, ktorý autor v anglickej verzii používal menej často, ale ktorý sa do slovenského prekladu po konzultáciách s autorom už dostal ako plnohodnotný termín historickej, ale aj aktuálne dnešnej dobovej proveniencie.

Tretím pojmom, ktorý frekventoval v anglickej verzii knihy veľmi často, je pojem Podkarpatská Rus, pôvodne aplikovaný pre väčšinu časových období, hoci sa v stredoeurópskej odbornej spisbe viaže len na medzivojnové obdobie. V slovenskej verzii ho však nahradil pojem podkarpatský región.

Zaujímavé boli diskusie s prof. Magocsim týkajúce sa týchto, ale aj iných pojmov a ich použitia v texte. Tu už nešlo o vec prekladu, ale o historický výklad istých udalostí, zasadených do patričného dobového kontextu. Príprava knihy sa tak menila na vedecké diskusie, na argumentácie a vysvetľovanie dôvodov zaradiť také či onaké pojmy do pre nás Stredoeurópanov netradičných súvislostí.

Tieto, zaujímavé a plodné diskusie mi ukázali ešte iný rozmer pripravovanej knihy – bol to vlastne obraz stredoeurópskych dejín videný očami amerického čitateľa, pre ktorého sú síce zaujímavé všetky zaujímavé detaily histórie stredoeurópskeho priestoru, vrátane dejín karpatských Rusínov, ale pre ktorého odborník musí pripraviť zjednodušený pohľad na ďaleké územie starého európskeho kontinentu, ktorému už mnohí Američania, vrátane našich rodákov nie celkom a nie detailne rozumejú. Zaujímavé detaily sú perličkou, ktorá oživuje dlhý a komplikovaný príbeh rusínskeho obyvateľstva na časovej osi jeho dejín. Keďže kniha Chrbtom k horám. Dejiny Karpatskej Rusi a karpatských Rusínov vyšla pôvodne v anglickom jazyku a bola prioritne určená anglicky čítajúcemu čitateľov, najviac z prostredia USA, musel autor prispôsobiť svoj výklad dejín karpatských Rusínov tak, aby bol týmto čitateľom hneď zrozumiteľný. V slovenskom preklade, kde počítame s rozhľadenejším čitateľom v dejinách stredoeurópskeho regiónu, sme niektoré identifikačné a popisné prvky vypustili. Napr. pri geografickom názve rieky Dunaj, sme už čitateľovi nevysvetľovali, že ide o rieku.

Poslednou kapitolou knihy, tak trochu netradičnou, no zaujímavou a rozhodne pre záujemcov o dejiny Rusínov veľmi osožnou, je kapitola s názvom Ďalšia literatúra. Netradičnou nie preto, že autor knihy v nej uvádza literatúru, zaoberajúcu sa históriou Rusínov, to v podobe zoznamov má každá vedecká publikácia, ale preto, že ďalšia literatúra je uvedená formou eseje, no s patričnými bibliografickými údajmi. Čitateľ tak nemá pocit, že prechádza nudným zoznamom desiatok kníh, ale že je vtiahnutý do príbehu svetovej historiografie o dejinách Rusínov.

Pokiaľ hovorím o príprave knihy, nemôžem nespomenúť 35 máp vypracovaných pre jednotlivé obdobia a zlomové udalosti samotným autorom. Tie sú súčasťou predstavovanej knihy. K nim len poznámka, že ani to nebola jednoduchá úloha – tak najskôr pre autora, potom pre vydavateľstvo. Do slovenčiny sme totiž prepisovali aj názvy krajín, území, národov, miest, riek a morí, a tak vlastne vytvárali takmer nové mapy. Aj pri nich sme museli riešiť problémy s prekladmi uvedených názvov, konzultovať správnosť prekladov a až tak ich opätovne, tento raz v slovenskej verzii, vkladať do máp.

Časovo ale aj odborne náročné bolo vytvorenie menného, miestneho a predmetového registra, ktorý zaberá 34 strán. Časovo preto, že na rozdiel od angličtiny pre slovenčinu nemáme ešte program, ktorý by automaticky vyhľadával zadané slová vo všetkých pádoch či v rôznych vyskloňovaných podobách, v prítomnom, minulom či budúcom čase.

Pri predstavení knihy by som nechcel zabudnúť ani na obrazovú súčasť knihy. Tú sme, na rozdiel od anglickej verzie, nedali ako monotematický blok, ale priradili fotografie do tých kapitol, ku ktorým obsahovo patria a doplnili ešte o ďalšie, získané od slovenských, rusínskych, ukrajinských i srbských autorov, ktorých vydavateľstvo oslovilo, aby doplnilo ilustračný materiál knihy.

No a nakoniec musím spomenúť aj výtvarníka Stanislava Šalka, ktorý urobil návrh obálky. Chceli sme, aby obálka bola kombináciou tradičného i netradičného, modernistického prvku, a to sa Šalkovi podarilo. Prešovský výtvarník Stanislav Šalko urobil obálku knihy tak, že zaujme čitateľa, že ho osloví, aby za ňou siahol.

Kniha prof. Magocsiho vychádza v predvianočnom čase. Verím že sa v ňom dostane do rúk aspoň záujemcom o dejiny karpatských Rusínov, že ich zaujme tak, aby jej venovali časť svojho času aj vo vianočnom období a dozvedeli sa tak čosi o komplikovaných, no rozhodne zaujímavých osudoch karpatských Rusínov.